Súkromné tanečné konzervatórium Dušana Nebylu | Rozhovor s Mgr.art. Dominikou Zacharovou
6661
page-template-default,page,page-id-6661,ajax_updown_fade,page_not_loaded,
title

Rozhovor s Mgr.art. Dominikou Zacharovou

Mgr.art. Dominika Zacharová

A pokračujeme rozhovorom s našou Dominikou, najmladšou členkou pedagogického zboru, na ktorú sa študenti tešia, keď začne hodina klasického tanca, koncertnej a scénickej praxe, hereckej výchovy, maskovania, dejín tanca a baletu a …

 

… a už môžete čítať rozhovor…

 

Pochádzate z tanečníckej rodiny alebo máte nejaké divadelné korene?

Vôbec. Nepochádzam z tanečníckej rodiny ani nemám žiadne divadelné korene. V našej rodine sa objavujú skôr herci a hudobníci, ako tanečníci, avšak len v rámci svojho voľného času na amatérskej úrovni.

No už od malička sme s rodinou chodili na rôzne akcie, kde sa vo veľkej miere objavovalo umenie. Či už to bol spev, tanec, herectvo, proste všetko umelecky podkuté.

 

Venovali ste sa tancu už od detstva?

Už od svojich štyroch rokov. Mamina ma prihlásila na balet, len aby som nadobudla správne držanie tela. Myslela, že to bude krátkodobá záležitosť, no netušila však, že mi tanec v plnej miere zasiahne smer, ktorým sa budem v budúcnosti uberať. Ako malé dieťa som navštevovala všetky možné krúžky, na ktoré sa dalo chodiť. Respektíve, na ktoré som stíhala chodiť. Teda, na ktoré ma budú stíhať rozvážať. Navštevovala som Základnú umeleckú školu, kde som sa učila hudobnú teóriu, klavír, tanec, spev, herectvo aj výtvarnú výchovu. Ráno o 6:00 hod. pred vyučovaním som chodila na krasokorčuľovanie, po škole zasa na kone, neskôr gymnastiku,  tenis. No nič z toho mi neučarovalo tak, ako práve tanec.

Mamina mi často hovorievala o tom, ako sme prvýkrát prišli na zápis do Štúdia baletu Dušana Nebylu, ktoré sídlilo svojho času na Vančurovej ulici v Trnave. Keď sme vstúpili do sály, kde mali práve žiačky hodinu klasického tanca s majstrom Dušanom Nebylom, ktorého za klavírom sprevádzala jeho manželka p. Viera Nebylová, zbadali sme vyčesané, disciplinované žiačky, všetky ako jedna a v ten moment mamina vedela, že toto je tá cesta. Či bude správna, či nie, to už ukáže čas.

Aj napriek nespočetnému množstvu povinností a starostí, ktoré priniesli všetky možnosti naučiť sa niečo nové, mi rodičia nechali voľnú ruku vo výbere. Patrí im veľká vďaka a obdiv, za množstvo energie, času, trpezlivosti, láskavosti, a áno v neposlednom rade aj peňazí.

 

Čím Vám tanec učaroval?

Slobodou prejavu. Krásou. Sebadisciplínou. Z môjho pohľadu je tanec pre tanečníka „krajinou neobmedzených možností“. Je to prostriedok na vyjadrenie emócií, možnosť preniesť ich na diváka. Ovplyvniť a ovládnuť jeho myseľ, možno aj zmeniť pohľad na svet. Proste len zatvoriť oči, vnímať hudbu a nechať ju dostať sa pod kožu, pretože tanec je skrytý jazyk duše.

Pre mňa je fascinujúce, že tanec nepozná hranice. Je priam neuveriteľné, čo v dnešnej dobe dokáže ľudské telo. Je za tým však kopu sebazaprenia, odriekania, tréningov, krvi, potu, sĺz, sklamania, častokrát až na úkor psychického aj fyzického zdravia, čo si množstvo ľudí neuvedomuje. Vidia len pozlátko, konečný výsledok, krásu, no za tým sa skrýva množstvo práce.

 

Aké je Vaše najobľúbenejšie baletné alebo tanečné predstavenie?

Myslím, že neprekvapím a asi budem nudná. Absolútna klasika. Určite je to Labutie jazero a Luskáčik. Sú to dve baletné inscenácie, ktoré som videla ako prvé v Slovenskom národnom divadle a učarili mi.

 

Ktorý z tanečných pedagógov Vás najviac ovplyvnil?

Je pre mňa ťažké povedať jedno meno. Každý jeden, ktorého som mala možnosť zažiť v pozícii pedagóga bol pre mňa obrovským prínosom a skúsenosťou.

Ako som spomínala, už ako 4-ročná som navštevovala tanečné hodiny, kde nás učil baletný majster p. Dušan Nebyla, ktorý bol ako náš druhý otec. Bol naším vzorom. Viedol nás k sebadisciplíne, svedomito pestoval lásku k umeniu. Mal obrovskú autoritu a rešpekt. Myslím, že som nebola jediná, ktorá ako malé dieťa doma plakávala, že sa ho bojí a nikam nejde. Mal však neskutočný zmysel pre humor a do školy dokázal vniesť umeleckého ducha. Sála bola plná jeho temperamentu a vtípkov. Pamätám si, ako ma učil polku a z náprsného vrecka košele mu vypadli cigarety. Na celú školu vtedy kričal: „Zacharka, ty si ma prezradila, kvôli tebe teraz všetci vedia, že fajčím !“ (pritom to už dávno vedeli aj vrabci v Afrike)

Vďaka nemu som mala možnosť študovať to, čo ma naozaj chytilo za srdce, bavilo, baví a navždy baviť bude! Jeho zásluhou na škole učili nezabudnuteľní pedagógovia.

Pritiahol do školy množstvo úžasných osobností, ktoré som mala možnosť zažiť na baletnej sále. Pamätám si na p. Nikoletu Stehlíkovú, ktorá si na tréningu obula špičky a my sme so zatajeným dychom ako malé na ňu doslova „zízali“.

Pri štúdiu na Súkromnom tanečnom konzervatóriu Dušana Nebylu v Trnave som mala možnosť spoznať množstvo umelcov a významných osobností ako boli p. Gabriela Záhradníková, p. Zlatuška Vincentová, p. Miroslav Štauder, p. Jozef Dolinský st., p. Ján Tešinský, p. Lilit Gáboríková, p. Valéria Žilová, p. Gabriela Jamrišková, p. Oľga Letenajová, p. Alena Macháčová, p. Eva Šenkýřiková a mnohí ďalší.

Moje formovanie však pokračovalo v štúdiu na Vysokej škole múzických umení, ktorej vďačím za množstvo vedomostí, skúseností, príležitostí a skvelých odborníkov, ktorí nám odovzdávali nadobudnuté vedomosti a skúsenosti.

A keď sa dostávam postupne k záveru odpovede, dochádza mi, že na túto položenú otázku mám jednoznačnú odpoveď. Bol to baletný majster Dušan Nebyla!

Patrí Vám tam hore do nebíčka jedno veľké ĎAKUJEM !

 

Ktorý choreograf  Vás najviac ovplyvnil?

Ťažko povedať jedno meno. Každý jeden je jedinečnou umeleckou osobnosťou, má niečo svojské, čarovné, iné.

 

 

Máte nejakú tanečnú skúsenosť, na ktorú rada spomínate?

Napadá ma množstvo skúseností, na ktoré rada spomínam, no pre mňa najemotívnejším zážitkom bol jednoznačne nás absolventský koncert, ktorý sa konal v Divadle Jána Palárika v Trnave. V hľadisku sedeli naše rodiny, známi, priatelia , ktorí nás odmenili neskutočným potleskom. Mali sme možnosť poslednýkrát vystúpiť na doskách, ktoré znamenajú svet. S mojimi babami. S babami, s ktorými som strávila nespočetné množstvo času. Máme nezabudnuteľné zážitky, na ktoré rady spomíname.

 

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa stali tanečným pedagógom?

U mňa sa to vyvíjalo tak postupne. Keď som bola mladšia, mala som veľké sny o tom, ako budem tancovať v nejakom svetoznámom súbore a živiť sa umením. Postupom času som ale zisťovala, že to nie je až tak jednoduché, ako sa možno zdá. V poslednom ročníku štúdia na konzervatóriu som si podala prihlášku na Vysokú školu múzických umení, kam som išla aj na prijímačky. Videla som to ako cestu, rozvíjať sa vo vedomostiach o tanečnom umení a stále si udržiavať kondíciu. Na VŠMU som mala možnosť spoznať skvelých umelcov, tanečníkov, hudobníkov, hercov, operných spevákov, filmárov a mnohých ďalších, ktorí nás strhli do sveta umenia a tvorby. Keďže som študovala odbor Didaktika klasického tanca, neskôr nazývaný už len odbor Klasický tanec, mali sme za povinnosť popri štúdiu odučiť istý počet hodín ako získanú prax. A v tej dobe som  zistila, že ma to naozaj baví. Práca s deťmi je naozaj veľmi náročná. Byť pedagógom je poslanie, nielen povolanie. Ale keď som po vyčerpávajúcom dni v škole prišla do tanečného štúdia, kde som odštartovala svoju pedagogickú dráhu, tie malé stvorenia mi dodali toľko energie, že by som mohla odbehnúť maratón a v momente som zabudla na všetky starosti a trápenia. A tak sa to tiahlo popri štúdiu, dni, mesiace, roky.. Najväčšou satisfakciou boli pokroky, spokojné deti, rodičia, zamestnávatelia a v neposlednom rade ja. Chodila som domov síce úplne vyčerpaná, ale spokojná.

 

Aké je to byť tanečným pedagógom a vychovávať mladé talenty?

Aké to je? Náročné, vyčerpávajúce, no krásne. Obrovská zodpovednosť. Je to nepretržitý proces celoživotného vzdelávania sa a najmä udržiavania psychofyzickej rovnováhy. Je to o schopnosti empatie, porozumieť, poznať, tolerovať, byť trpezlivým, objektívnym, pracovať s úctou a rešpektom, získať si dôveru, motivovať, organizačne myslieť, mať prirodzenú autoritu a odovzdávať svoje vedomosti a skúsenosti s láskou a pokorou. Neprenášať vonkajšie zlé vplyvy na tanečnú sálu, prísť vždy s dobrou náladou, energiou a optimizmom. Tie naše deťúrence, či staršie, či mladšie mi prirástli k srdcu. Každý jeden má v sebe niečo jedinečné, výnimočné a kúzelné.

 

Čo Vám najviac učarilo na práci tanečného pedagóga?

Možnosť inšpirovať, odovzdávať získané vedomosti a skúsenosti mladším generáciám. Je to kreatívna práca s možnosťou tvoriť a denno-denne prekračovať limity. Myslím, že každého jedného pedagóga tešia výsledky, veľký, hoc aj malý progres a za seba môžem povedať, že mi robí najväčšiu radosť to, keď prichádzajú žiaci na moju hodinu s úsmevom. Keď vidím, že si pripomienky a rady naozaj berú k srdcu, aj keď je to niečo v negatívnom slova zmysle, pretože vedia, že im chcem len to najlepšie.

Pedagóg vychádza pri práci nielen z didaktiky klasického tanca, ale aj zo svojich vlastných vedomostí z oblasti dejín tanca a baletu, dejín hudby, dejín divadla, teórie a metodiky tanca, francúzskeho jazyka, hudobnej teórie, psychológie, fyziológie a anatómie.  Ako napísala Prof. Mgr. art. Irina Čierniková ArtD., vo svojej knihe s názvom Psychológia tanečného umelca – ,,Tento široký okruh znalostí má svoj jednoznačný dôvod – pedagóg preberá podstatnú časť zodpovednosti za celkový harmonický vývoj tanečníka a rast jeho výkonnosti. V procese prípravy je zároveň pedagógom, vychovávateľom a veľakrát zastupuje aj úlohu rodiča.“

 

Myslíte si, že súčasná mladá generácia prejavuje záujem o tanečné umenie? (aj ako diváci)

Prejavuje, ale mohla by vo väčšej miere. Vo všeobecnosti vplýva kultúra na rozvoj jedinca. Myslím, že návšteva akéhokoľvek kultúrneho podujatia u mladej generácie a taktiež u tanečného umelca rozširuje kultúru správania, inteligenciu, všeobecný rozhľad a názor. Nie je vždy zaručené absolútne nadšenie, no aj negatívna skúsenosť je skúsenosť. Každý si odnáša určitý zážitok, emóciu a názor, či už pozitívny, alebo naopak negatívny. Či už je to návšteva baletu, činohry, muzikálu, opery, operety, alebo rôznych iných kultúrnych podujatí.

Tanečné umenie ? Myslím, že  záujem o tanečné umenie ako také, narastá. Posledné roky preniká tanec do popredia. Vidíme ho v televíznych reklamách, v časopisoch, v módnych a reklamných kampaniach…  Avšak veľakrát prihlásia rodičia svoju ratolesť do tanečnej prípravky, na klavír, plávanie, spev, hudobný nástroj, jazyky, či mnoho ďalších športov/krúžkov/kurzov, pretože je to v dnešnej dobe veľký „boom“, no neuvedomujú si, ako veľmi svoje deti preťažujú. Preto treba dbať na výber aktivít s rozumom.

Ak sa u detí vypestuje láska k tanečnému umeniu, môžu pokračovať v štúdiu na tanečnom konzervatóriu a rozvíjať tak svoje umelecké ja.

 

Čo by ste odkázali mladým nádejným tanečníkom?

Nech sa rozhodne nenechajú odradiť neúspechom, odmietnutím, konkurenciou a nech kráčajú za svojím snom aj napriek všetkým prekážkam. Nech na seba nenechajú pôsobiť negatívne vplyvy okolia neprajníkov. Netreba zabúdať, že nie je nič krajšie, ako živiť sa tým, čo nás baví. Umením. Tancom. Pretože tanec je skrytý jazyk duše.

 

Zhováral sa: Dušan Nebyla

Fotografie: Boris Nebyla