Rozhovor s Mgr.art. Barbarou Kadlecovou

Mgr.art. Barbara Kadlecová

Naša úspešná absolventka, ktorá okrem účinkovania na rôznych tanečných scénach, vyučuje aj na našom konzervatóriu klasický tanec a koncertnú a scénickú prax

Tu je rozhovor…

Pochádzate z tanečníckej rodiny alebo máte nejaké divadelné korene?

Ani jedno, ani druhé. Moja rodina je ale veľmi športovo založená, od malička som si prešla všetkými druhmi športu, takže z toho sa vyvinula moja radosť z pohybu a neskôr z tanca.

Venovali ste sa tancu už od detstva?

Áno, aj keď na súčasné pomery som začala pomerne neskoro, a to ako 7-ročná, kedy som začala navštevovať Súkromnú základnú umeleckú školu pri Štúdiu baletu a tanca Dušana Nebylu. Pôvodne ma rodičia chceli prihlásiť na modernú gymnastiku, ale v tom čase ešte nebola v Trnave tak rozbehnutá výučba, tak ma nakoniec na odporúčania známych prihlásili na ZUŠ. Práve tam sa začal vyvíjať môj vzťah k tancu, vďaka vynikajúcim pedagógom a najmä vďaka nezabudnuteľnému baletnému majstrovi Dušanovi Nebylovi.

Čím Vám tanec učaroval?

Keď tancujem, zabudnem kto som, kde som, na svoje problémy a môžem sa preniesť do „iného sveta“. Sústredím sa len na hudbu, kroky a nechám sa unášať emóciami a daným momentom. Neviem či vôbec existuje lepšia psychohygiena. Keďže ja som večný snílek, práve to mi na tanci najviac imponuje. Okrem toho je tanec plný rôznorodých emócií, pohybom vieme vyjadriť veľakrát oveľa viac ako slovami.

Aké je Vaše najobľúbenejšie baletné alebo tanečné predstavenie?

Fuu, ťažká otázka. Z baletných diel mám najradšej temperamentný balet Don Quijote, ale k mojím srdcovkám patria aj klasiky od skvelého skladateľa P.I. Čajkovského: Labutie jazero, Spiaca krásavica a Luskáčik.

Čo sa týka predstavení v SND, moje obľúbené sú Nižinskij – Boh tanca, Za hranicami hriechu – Bratia Karamazovovci, a z tých čo sa aktuálne hrá aj Tulák Chaplin.

Okrem toho zbožňujem slovenské ľudové tance a aj programy od SĽUK-u, napríklad Genezis.

Ktorý z tanečných pedagógov Vás najviac ovplyvnil?

V prvom rade, ako som spomínala vyššie, to bol jednoznačne bal. majster Dušan Nebyla, ktorého sme sa báli a zároveň ho brali ako nášho druhého otca. Keď už hovorím o druhom otcovi, jednoznačne ním bol aj pán profesor Ján Tešinský, ktorý ma sprevádzal od čias na ZUŠ, učil ma celé roky na konzervatóriu a dokonca v posledných ročníkoch bol aj mojím triednym učiteľom. To on ma naučil milovať slovenský folklór, dokonca som mala tú česť po skončení konzervatória stáť s ním na javisku a sprevádzať ho ako tanečná partnerka.

Veľkú úlohu v mojom živote zastávala aj pani profesorka Gabriela Jamrišková, ktorá ma formovala prvé 4 roky a naučila všetky dôležité základy. Naučila nás disciplíne, vytrvalosti a pokory. Ďalšie 4 roky ma formovala na teoretických hodinách a brala nás ako svoje deti. Čo sa týka baletu, veľkým vzorom pre mňa bola aj moja profesorka Gabriela Záhradníkova, ktorá ma učila 4 roky, až dokonca štúdia. Doteraz s úsmevom spomínam na hodiny s ňou, aj keď boli plné driny.

Nedá mi nespomenúť ešte poslednú veľkú osobnosť v mojom živote a tou je dekanka VŠMU – Irina Čierniková, ktorá ma viedla celých 5 rokov a vďaka nej môžem svoje vedomosti teraz odovzdávať ďalej na STKDN.

Avšak všetkým pedagógom, ktorých som stretla, vďačím za to, kým som teraz.

Ktorý choreograf Vás najviac ovplyvnil?

Ťažko povedať. Keď sa ma to opýtate za pár rokov, možno budem vedieť lepšie odpovedať, haha. Avšak obdivujem každú umeleckú dušu, ktorá dokáže priniesť niečo nové, svoju vlastnú výpoveď. Úloha choreografa je nesmierne náročná, mne dáva zabrať vymyslieť 30 min. na záverečné predstavenie a neviem si predstaviť vymyslieť napr. celé baletné dielo.

Máte nejakú tanečnú skúsenosť, na ktorú rada spomínate?

Tých je veľa a dúfam, že ich len pribudne. Či už by som spomínala na skúsenosti z čias na konzervatóriu, alebo zo súčasnosti, každé jedno vystúpenie/predstavenie je pre mňa jedinečné. Môžem tancovať stú reprízu, stále mám v sebe tú istú radosť ako pri premiére a zakaždým je to predstavenie pre mňa iné. Najviac si však zapamätám vždy tie zážitky, ktoré boli najstresujúcejšie, alebo najkomickejšie. Jedným takým je napríklad predstavenie, kedy nám polka scény padla dole počas tanca, ale ako správni umelci sme si po tanci pridali hereckú scénku a začali ju stavať spoločne naspäť. To bolo smiechu!

Keď už sme pri tých najstresujúcejších zážitkoch, najväčšou výzvou bolo pre mňa predstavenie, keď som nestíhala prísť včas (kvôli meškaniu vlaku) a dobehla som do šatne 5 min. pred začiatkom. Mala som otvárať prvéčíslo. Boli to ľudové tance, takže za 5 min. som sa musela namaľovať, učesať vlasy na cestičku, zapliesť vrkoč, dať mašľu, obliecť celý východniarsky kroj (chvalabohu že nie goralský) a obuť čižmy. Síce som ani len netušila, čo idem tancovať, o rozcvičke ani nehovoriac, ale zvládla som to a nemuseli kvôli tomu narýchlo meniť celý program! Po tomto zážitku som si uvedomila, že sa dá naozaj všetko, keď sa chce.:D

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa stali tanečným pedagógom?

Už ku koncu štúdia na konzervatóriu som sa musela rozhodnúť, ako naložím ďalej so svojím životom. Chcela som síce tancovať, ale vedela som, že vzdelanie je pre mňa veľmi dôležité do budúcna. Podala som si prihlášku na tlmočníctvo-prekladateľstvo, lebo cudzie jazyky ma nesmierne bavili, ale aj na VŠMU. Keď ma zobrali na obidve školy, uvedomila som si, žeby som nedokázala celý deň sedieť za stolom a nehýbať sa. A vtedy som si povedala, že sa chcem ďalej vzdelávať v tanci a žiť si svoj sen. Najviac ma poháňala túžba dávať deťom a žiakom to, čo chýbalo mne pri výučbe.

Aké je to byť tanečným pedagógom a vychovávať mladé talenty?

Je to neopísateľný pocit. Najprv som si myslela, že moja pedagogická „kariéra“ bude skôr zameraná na dospelých, poprípade starších žiakov. Avšak popri škole sme museli mať povinnú prax, počas ktorej som začala učiť malé deti a prehodnotila som tak moje sny a zámery. Milujem deti – dokážu byť úprimné v každej situácii, dokážu nezištne ľúbiť, dokážu sa oveľa viac tešiť z tanca. A keď vidím tie ich iskričky v očiach, len čo prídem na baletnú sálu, zabudnem aj na to, že som mala „zlý deň“. Nesmierne ma teší ich dôvera a najmä pokroky, čo ma ženie ďalej aj keď veľakrát nevládzem. Lebo áno, síce je to tzv. „dream job“, ale náročnejší než by sa mohlo zdať. Nie sme len tanečnípedagógovia, veľakrát preberáme úlohu psychológa a aj rodiča. Preto musíme byť zodpovední voči tomu, čo robíme.

Čo Vám najviac učarilo na práci tanečného pedagóga?

Asi to, že môžem robiť to, čo milujem. Každý deň som v spojení s tancom a hudbou a nemám klasický pracovný čas. Proste život umelca.:)

Myslíte si, že súčasná mladá generácia prejavuje záujem o tanečné umenie? (aj ako diváci)

Myslím si, že áno. Momentálne sa do popredia dostáva súčasný tanec, ktorý imponuje práve mladým ľuďom. Na baletné predstavenie sa síce už ťažšie zháňajú ľudia, ktorí by neboli z „branže“, ale naopak muzikály a iné žánre sa tešia priazni kopu mladých ľudí. V súčasnosti len treba vedieť mladých ľudí správne motivovať.

Čo by ste odkázali mladým nádejným tanečníkom?

Nevzdávať sa! To je asi najdôležitejšie. Každý máme svoje slabé, ale aj silné stránky. Myslím si však, že keď človek naozaj niečo chce a urobí pre to maximum, splní sa mu to. Tanec to je 10% talentu a 90% driny.

Zhováral sa: Dušan Nebyla