BLOG

Iveta Majerníková

Ďalším z našich pedagógov je p. Iveta Majerníková, ktorú stretávame na hodinách moderného tanca a športovej gymnastiky. Je choreografkou a režisérkou úspešných tanečných predstavení Bathory a Časostroj, ktoré ste mohli vidieť na scéne Divadla J. Palárika v Trnave.

Tu je rozhovor…

 

Pochádzate z tanečníckej rodiny alebo máte nejaké divadelné korene?

Nie.

 

Venovali ste sa tancu už od detstva?

Áno. Začala som tancovať na Základnej škole v Nových Zámkoch, kde pani učiteľka fyziky a matematiky –  „braleňácka nadšenkyňa“,  otvorila súbor moderného tanca s názvom Unisono. Pod jej vedením sme dokonca vyhrali celoslovenskú tanečnú súťaž v modernom tanci, 1.miesto s choreografiou na hudbu J.S. Bacha.

 

Čím Vám tanec učaroval?

Vášňou, pohybom, temperamentom, herectvom, dušou, emóciami, prirodzenosťou… neviem to slovami opísať, skrátka viem, že patrí ku mne a nechcem bez neho žiť.

 

Aké je Vaše najobľúbenejšie baletné alebo tanečné predstavenie?

Za hranicami hriechu – Bratia Karamazovovci. Balet SND. Boris Eifman.

 

Ktorý z tanečných pedagógov Vás najviac ovplyvnil?

Rastislav Letenaj, vedúci slovenského súboru Bralen v Bratislave.

 

Ktorý choreograf  Vás najviac ovplyvnil?

Cristina Perera z Brazílie.

 

 

Máte nejakú tanečnú skúsenosť, na ktorú rada spomínate?

Mali sme v súbore Bralen nácvik choreografie práve s Cristinou Pererou a „hecovala“ ma, aby som skočila na tanečného partnera „dlhším skokom“, skrátka, aby som dlhšie letela vo vzduchu. Tak som to zobrala vážne, rozbehla som sa a letela som, ale skočila som meter pre mojím tanečným partnerom, inak bol to úžasný tanečník, David Strnad a on ma tým pádom nechytil. Všetci stíchli a čakali, či sa preberiem. Mne sa nič nestalo, dobre som spadla celou váhou na pravú časť tela. Doteraz ju počujem: „Iveta jump, Iveta jump!!! Je pravda, že po tomto incidente, som už mala pokoj.

 

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa stali tanečným pedagógom?

Po pravde, tanec tak strašne milujem, že chcem byť za každú cenu s ním. A pravdou je, že mám veľmi rada aj našu školu a naše deti a beriem ich ako svoje. Keď majú slzičku na krajíčku, vždy chcem vedieť prečo a keď tak ponúknuť rameno, ak je treba. Už keď má človek 40 a svoje deti, rodinu, tak už sa ťažko hľadajú nejaké interpretačné tanečné ciele. Ja som, ale spokojná aj s tancom na tanečnej sále. A je pravda, že sem tam ešte na javisko vybehnem a veľmi si tieto chvíľky vážim lebo viem, že už sú pri konci. Nechcem v tomto nasledovať Marthu Graham a byť na javisku do 75.

 

Aké je to byť tanečným pedagógom a vychovávať mladé talenty?

Je to zaujímavá práca, ale aj veľmi náročná. Pretože ja som pedagóg, ktorý potrebuje spätnú väzbu. Milujem napríklad tie „iskričky v očiach“, keď sa deti tešia na tanec a zase opačne, mrzí ma, keď nedokážem chytiť ich pozornosť. Ale je to asi v poriadku, nie každý deň je nedeľa.

 

Čo Vám najviac učarilo na práci tanečného pedagóga?

Viem, čo som prežívala sama ako tanečníčka v súbore. Viem, že v tanci je veľa nádherných chvíľ, ale aj veľa ťažkých. Preto sa snažím deti pochopiť a držať a dať im aj psychickú silu. Lebo tá je veľmi dôležitá. Snažím sa nerobiť to, čo som ja nemala rada na svojich pedagógoch.

 

Myslíte si, že súčasná mladá generácia prejavuje záujem o tanečné umenie? (aj ako diváci)

Je to ťažké. Pretože súčasný tanenčný svet je preplnený rôznymi vystúpeniami, takže je čím ďalej tým ťažšie zaujať tanečníkov aj publikum. Avšak, ak je kvalitný projekt a „poriadne sa nadrieme“, odmena je istá.

 

Čo by ste odkázali mladým nádejným tanečníkom?

Makajte, makajte, makajte!!!!!!!!!!!!!!!!!! Kto nevládze, nech pridá!!!!!! A vždy s úsmevom aj cez slzy!!!!!!!!!!!!!!!

 

Zhováral sa: Dušan Nebyla

Fotografie: Boris Nebyla