BLOG

Mgr.art. Miroslava Toušková

Ďalším skvelým pedagógom na našom konzervatóriu je Mirka Toušková, ktorá u nás pôsobí od roku 2016. Svoj temperament a tanečné skúsenosti odovzdáva našim študentom na baletných sálach v predmetoch ako klasický tanec, charakterový tanec a koncertná a scénická prax.

 Nech sa páči, tu je rozhovor…

Pochádzate z tanečníckej rodiny alebo máte nejaké divadelné korene?

Z mojej rodiny nikto nie je profesionálny tanečník, ale rodičia majú pre tanec a celkovo pre pohyb nadanie. Mamina v detstve tancovala, ale v tom čase neboli u nich v dedine možnosti jej talent ďalej rozvíjať, aj keď veľmi chcela. Doteraz má výbornú koordináciu a zmysel pre rytmus. Otec študoval na športovom gymnáziu so špecializáciou na atletiku a basketbal. V mladosti súťažne tancoval spoločenské tance. V súčasnosti je jeho životným štýlom jóga a pozitívne myslenie. Svoje fyzické dispozície som teda pravdepodobne zdedila po oboch rodičoch. Mamin brat je navyše akademický maliar, takže cit pre umenie mám asi v génoch.

 

Venovali ste sa tancu už od detstva?

Áno, celý život počúvam, že som bola hyperaktívna už v kočíku ako bábätko.Tancovať som začala vo folklórnom súbore Lúčik v Turčianskych Tepliciach, keď som mala 6 rokov. Neskôr som pokračovala v Základnej umeleckej škole pod vedením pani učiteliek Moniky Kajanovej, Ivety Thomkovej a Zuzany Romančíkovej. Keď  som mala 14 rokov, prestúpila som na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave, kde sa začala cesta k splneniu môjho jediného sna – stať sa profesionálnou baletkou.

 

Čím Vám tanec učaroval?

Teraz si uvedomujem, aké mám šťastie, že som odjakživa mala jasno v tom, čím chcem byť. V škole na karnevale som bola vždy za baletku a bolo mi jedno, že sa mi spolužiaci posmievali. Nikdy som sa tohto sna nevzdala a išla si za ním, aj keď cesta k jeho dosiahnutiu nebola jednoduchá. Ako malá som sledovala seriál Baletka Anna. Fascinovali ma jej baletné špičky. Pamätám si, ako som si vypchávala papuče drevenými kockami, aby boli tvrdéa mohla na nich skúšať kroky podľa mojej najobľúbenejšej knihy ,,Mladá baletka“, ktorú mám doteraz uloženú v knihovničke.

 

Aké je Vaše najobľúbenejšie baletné alebo tanečné predstavenie?

Jednoznačne klasický balet Spiaca krásavica. Rola Aurory je moja najobľúbenejšia.

 

Ktorý z tanečných pedagógov Vás najviac ovplyvnil?

Alena Macháčová, ktorá ma učila na konzervatóriu najdlhšie a dala mi najdôležitejšie základy. Klára Škodová za to, že ma naučila opäť milovať tanec, keď som mala obdobie krízy a myslela som si, že sa už vzdám. Irina Čierniková, ktorá ma odporučila na konzervatórium a viedla ma aj počas štúdia na Vysokej škole múzických umení za jej cenné vedomosti, podporu a prístup. Tieto tri učiteľky ma ovplyvňujú aj teraz počas mojej pedagogickej práce, som im nesmierne vďačná a sú mojim veľkým vzorom.

 

Ktorý choreograf  Vás najviac ovplyvnil?

Všetci, s ktorými som mala možnosť pracovať či už v Slovenskom národnom divadle alebo v Národnom divadle moravsko-sliezskom v Ostrave mi boli prínosom, pretože ma obohatili o tanečné skúsenosti, z ktorých čerpám doteraz. Hlavne vďaka praxi v divadle viem, aká je dôležitá  komunikácia s ľuďmi a prístup k práci samotného choreografa či baletného majstra. O zážitkoch z divadla často rozprávam aj svojim žiakom, aby som ich motivovala. Boli aj choreografi,  pod vedením ktorých sa mi netancovalo dobre, ba dokonca mi prácu znechutili.  No aj títo choreografi ma veľmi silno ovplyvnili, lebo som si povedala, že nebudem ako oni, poučím sa a budem sa snažiť byť lepšia. Ako učiteľka si uvedomujem, že ja som tým hlavným nositeľom dobrej nálady a pozitívnej pracovnej atmosféry na baletnej sále.

 

 

Máte nejakú tanečnú skúsenosť, na ktorú rada spomínate?

Určite to, že vďaka tancovaniu som mala možnosť veľa cestovať a s baletnými súbormi som navštívila rôzne krajiny. To by sa mi inak asi nepodarilo. Za najkrajšiu skúsenosť považujem možnosť zatancovať si aj menšie sólové roly. Ten pocit, že diváci tlieskajú len vám je neopísateľný a neopakovateľný.

 

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa stali tanečným pedagógom?

Na moment, kedy som si povedala, že som sa asi narodila na to, aby som bola učiteľkou, si pamätám presne. Bolo to vo chvíli, keď som v divadle skúšala sólovú postavu víly zo Spiacej krásavice a baletná majsterka na mňa zakričala, že netancujem ako baletka ale ako učiteľka, lebo som analyzovala každú svoju chybu. Na profesii baletky som mala najradšej prekonávanie vlastných hraníc a limitov svojho tela, čo je v balete neodmysliteľnou súčasťou. Milovala som príval endorfínov po každodenných tréningoch, pocit, že sa môžem stále zlepšovať a pocit, že chcem podať dobrý výkon na javisku, aby som divákom mohla priniesť  radosť a potešenie z predstavenia. No postupne som začala mať ako tanečnica pocit, že mi chýba vlastná kreatívna tvorba. Práca učiteľky mi toto prináša a to je pre mňa dôležité.

 

Aké je to byť tanečným pedagógom a vychovávať mladé talenty?

Ťažké. Myslím si, že je to povolanie len pre vyvolených. Sú dni, keď si vravím, že byť učiteľkou tanca je náročnejšie ako byť baletkou. Keď tancujete na javisku, máte zodpovednosť za choreografa a súbor, no v danej chvíli môžete ovplyvniť len svoj výkon. Musíte sa naučiť vysporiadať s nepríjemnou trémou. V roli pedagóga počas školských vystúpení je táto zodpovednosť a tréma znásobená počtom študentov. Navyše sú učitelia akoby stále pod stresom, lebo si uvedomujeme, že máme pod rukami osudy našich žiakov. Narábame s ich telami a zdravím, formujeme ich osobnosti, vštepujeme do nich vedomosti, veľmi intenzívnevplývame na ich psychický vývin, myslenie, správanie, môžeme aspoň čiastočne ovplyvniť ich charakterové vlastnosti a životné hodnoty. My sa podieľame na tom, akým smerom sa budú uberať ich životy. A práve psychologická a výchovná stránka profesie pedagóga je to, čo ma napĺňa. Často zastávame funkciu náhradných rodičov, keďže väčšina žiakov býva na internáte a trávia s nami každý deň od rána do neskorého poobedia. Po ôsmich rokoch štúdia sme tu ako veľká rodina. Chce to silnú sebamotiváciu a neuveriteľnú trpezlivosť zotrvať pri všetkých úskaliach, ktoré táto profesia prináša. Na druhej strane si však vždy poviem, že mám úžasnú prácu, ktorá ma baví, som za ňu vďačná a každý deň mám dôvod sa usmievať.

 

Čo Vám najviac učarilo na práci tanečného pedagóga?

Uvedomila som si, že odvtedy ako učím, ešte viac rozumiem tomu, ako funguje telo, získala som na tanec nový uhol pohľadu. Rada analyzujem pohyb, hlbšie sa zaujímam o anatómiu, spôsoby rehabilitácie a kompenzačné cvičenia. Hľadám nové spôsoby metodiky, porovnávam rôzne štýly a spôsoby výučby jednotlivých krokov. Viem, že moja práca má zmysel a nájsť tento pocit je v živote veľmi dôležité asi pre každého.

 

Myslíte si, že súčasná mladá generácia prejavuje záujem o tanečné umenie? (aj ako diváci)

Záujemcov o štúdium tanca na profesionálnej úrovni na Slovensku je žiaľ menej ako v minulosti. Deti a mládež sa buď nehýbu vôbec alebo tancujú len amatérsky popri škole. Možností majú veľa, mám však dojem, že prevláda záujem viac o hip-hop a street dance a podobné komerčné štýly, balet a ľudové tance už menej. Je to veľká škoda, pretože profesia tanečníka je veľmi krásna a vďačná, pretože práca je súčasne aj koníčkom.Štúdium na osemročnom konzervatóriu naučí žiaka okrem umeleckého cítenia sebakontrole, sebazapreniu, húževnatosti a pohyb sa mu stane zmyslom života. Do divadla chodím pravidelne, no musím žiaľ skonštatovať, že mladšia generácia je medzi divákmi skôr v menšine. Večer na divadelnom predstavení je pre mňa vnútorným emocionálnym dobitím. Určite  pokladám večer v divadle za hodnotnejšie strávený čas ako doma pri televízií a pozeraní reality show.

 

Čo by ste odkázali mladým nádejným tanečníkom?

Ak nemáte pre tanec vášeň, nerobte ho! Ak je pre Vás tanec zmyslom života, nevzdávajte sa!

 

Zhováral sa: Dušan Nebyla

Fotografie: Boris Nebyla